Ludwik Kuba - "Narodne hudźbne wumjełstwo łužiskich Serbow" - Časopis Maćicy Serbskeje, 1887 r., nr XL, z. II

4. & 5. Serbske dudy: měchawa a kozoł. Tutoho nastroja a jeho hercow njemóžach dołho nadeńć, tak zo sym so woprawdźe bojał, zo jich njenadeńdu, haj samo, zo jich we Łužicy hižo z cyła njeje a zo je jich wosud podobny wosudej tarakawy. Ale sym zmylił. Přišedši do Slepjanskeje krajiny, spóznach, zo by so tuta krajina jako wótčina serbskich „dudakow“ (kózłarjow) sławić móhła. Njemóžach sebi wšě mjena dudakow z tamneje wokoliny napisać, ale z najmjeńša někotre mjena móžu podać. We Slepom staj buraj Bola a Domil, we Trjebinje Głowka a Černik, w Rownom bratřa Šurmanec. Ći wšitcy maju kózła a měchawu a nimo toho tež małe huslički, na kotrež je dobry stary herc, kaž praja, Hans Šewc, wuměńkaŕ w Trjebinje. Zo su w tutej krajinje hercy přeco burja, sym hižo na spočatku tutoho nastawka prajił. Nimo tutych hercow je w tamnej krajinje wěsće wjacy wosobow, na kotrychž sym njedošoł; haj mějach mało časa, zo bych mjenowanych hercow z najmjeńša wšěch póznał. Sym so jeno z dwěmaj Slepjanskimaj dudakomaj spóznał: Bolu a Domilom.

Wobaj mužej njejstaj hišće staraj, njejstaj přez pjećdźesat lět. Tuteje a někotrych druhich přičinow dla (kaž na př. zo je dudakowstwo poměrnje dotal dosć rozšěrjene, zo maju dudacy dotal swojich wučomcow a potajkim nowy splah dudakow plahuja a zo skónčnje jich hudźbu lud sam dotal jara lubuje), směmy so nadźeć, zo budźe dudakowstwo we Slepom a wokolinje hišće dołhe dołhe lěta trać, štož budźe tamnym Serbam jeno wužitne; přetož konservativismus we wopisanym zaměrje je zapjera přećiwo poněmčowanju Serbow, přećiwo wotcuzbnjenju jich prěnjotneho słowjanskeho žiwjenja.

Kak rady maju dudy mjez tamnym ludom, wo tom so přeswědčić sym za krótki čas swojeho přebywanja w Slepom dosć přiležnosće měł. Běše kwas - bě na nim dudak z hercom na huslički; běchu w njedalokej wosadźe reje - tam bě zaso druhi dudak ze swojimi towaŕšemi. Spóznach, zo je w tutej krajinje radostna přiwučenosć k dudam, zo je jich přitomnosć dotal nuzna při wšěch zjawnych swjedźenjach, zabawach a wašnjach, a nadźiju so, zo tež młody splah tutu sympathiju k dudam zdźědźi a zo tak k tomu připomha, zo bychu so hišće dołho w žiwjenju zdźeržałe.

Wopisam serbske dudy, kotrychž stej dwě družinje, měchawa (dudki, kózlo) a kozoł („dudy“ so zabywa), a dokelž je měchawa jednoriša, wotbudźemy najprjedy tu.

Měchawa je po prawom jeno wuharowany čorny měch z ćelaceje kože. Tuta koža je njepředujomnje zešita a jeno tři dźěry su wostajene: jena tam, hdźež bě hłowa a dwě tam, hdźež běštej prědnjej nozy. Wšo druhe je dospołnje začinjene, zo by powětr nihdźe wustupować njemóhł.

Tute tři zwostawace dźěry su takle připrawjene: 1) tam, hdźež bě hłowa, přičinja so pišćel, kotraž so z woběmaj rukomaj dźerži a na kotruž so melodija piska, kotraž pišćel přeběrawa rěka; 2) tam, hdźež bě lěwa noha, přičinja so druha pišćel, wulka to roła, kotraž dudakej po khribjeće dele wisy a jeno jenički hłuboki hłós dawa, rěka bruma; 3) tam, hdźež bě prawa noha, přičinja so „wusće“ (kónc) małeho měška, z kotrymž dudak, jón pod prawej pažu dźeržo a jón přižimujo, powětr do měchawy honi; měchej rěkaju hercy němski „blosberk“ město „blasebalg“.

Pišćel, kotraž je do prědka wobroćena a na kotruž herc melodiju piska, rěka přeběrawa, dokelž so po njej porsty tak pohibuja, jako bychu zwuk po zwuku přeběrałe. Je snadź połdra stopy dołha, tak sylna jako něhdźe fleta a skoro cyła z drjewa. Jeno jeje kónc, zazhibnjeny a jako lijk horjeka šěroko wotewrjeny, je w swojim wužšim dźělu z roha wudźěłany a w swojim najšěršim dźěle ze žołteho blacha. Na přeběrawje (jeje drjewjanym dźěle) je sydom dźěrkow zwjeŕcha a jena, hnydom horjeka, je spody; zadźeržuje so z palcom lěweje ruki. Lěwa ruka mjenujcy dźerži přeběrawu horjeka a prawa, dokelž ma wobćežne dźěło napjelnjowanja měchawy z powětrom, dźerži přeběrawu niže. Hłosy, kotrež přeběrawa dawa, su w f-dur.

Zwuk twori so w njej z tutej připrawu. Z nutřka je mosazny stołpik po dołhosći zasadźeny, kotremuž łahodny rohožinowy jazyčk přilěhuje, na spódnim kóncu staj wobaj mjez sobu zjednoćenaj. Duchany powětr třase z jazyčkom a tak wukhadźa zwuk, kiž při piskanju melodije słyšimy. Tutón jazyčk rěka tresć (troska). Wón dyrbi hłós, kotryž z přeběrawy wukhadźa, charakterisować. A woprawdźe klinči melodija, sama za so přejara wótrje, třěskawje. Ale tójšto měrniša bywa tuta melodija přez brunčacy a stajnje klinčacy hłós, kiž druha pišćel, wjele wjetša a přez ramjo přećisnjena, dawa.

Tuta rěka bruma (bórčawa). Wona wisa po khribjeće dele a z měchom zwisuje z jara ćeńkej rołku, kotraž je do brumy na zwjeŕšnym kóncu z boka vertikalnje zasadźena. Dokelž ma bruma dosć hłuboki hłós dawać, dyrbi khětro dołha być a by dyrbjała po prawom delni kónc něhdźe pola dudakowych bristwow měć. To pak njeby ani wušikne ani rjane było, a tohodla bě nuzne, tutej trěbnej dołhosći hinak wotpomhać. Něhdźe srjedźa je z pomocu dweju zhibnjeneju mosazneju rołkow koleno tworjene. Bruma mjenujcy njeńdźe runje dele, ale wróći so něhdźe w połojcy naspjet z pomocu mosazneje zhibnjeneje rołki, na čož zaso z pomocu toho sameho srědka prěnjotny zaměr dostawa a dale dele dźe, hdźež -- něšto niže křiža -- drjewjany dźěl so skónca a přičinja so zaso zazhibnjena, dale bóle so rozšěrjaca rohowa rołka, kotraž so tež jako přeběrawa horjeka z wobroćenym a šeroko wotewrjenym ,lijkom‘ ze žołteho blacha k posylnjenju zwuka kónči.

Bruma je swoje mjeno zawěsće z toho dostała, zo jeno brunči, dawajcy jeno jedyn hłós, hłuboki, stajnje klinčacy, contra-f, z čimž so runje tak wótry hłós přeběrawy zesłabjuje, jako so tež dudakowej hudźbje tamne jednohłosowe lubozne přebarbjenje dawa, kotrež z wučenišim słowom „pastoralne“ mjenujemy. Zwuk so zasadnje runje tak twori kaž w přeběrawje, jeno wulkosć a material tamneje zwukotworjaceje připrawy staj druhej, zo by so nuzna hłubokosć docpěła. Tež tudy je stołpik a jazyčk, ale woboje je wjetše a z bozoweho drjewa wudźěłane. Na kóncu jazyčka pak je kusk smoły přilěpjene, zo by so pomałšo třasł, a wón rěka přihódnje barcawa (bórčawa), zo by so z tym zwuk, kiž twori, přiznamjenił.

Wobě pišćeli, přeběrawa a bruma, stej na někotrych městnach z mosaznymi rynkami wobjatej, z dźěla k wudebjenju, z dźěla krutosće dla. Barbjenej stej ćěmnobrunej. Nimo toho stej wudebjenej z koleskatymi rysami wot wjerćelnika.

Skónčnje mamy hišće naspomnić třeći dźěl, měšk. Měšk kónči, kaž bu hižo prajene, do praweje dźěry w měše a nima ničo wosebiteho. Je to mały měšk, jeno mało wjetši dyžli tón, z kajkimž so pola nas (w Čechach) proch z klavira wuduwa. Zo by dudak z łohćom derje duć móhł, je takle přihotowany. Wokoło ćěła ma pas z hočku na prawym boku. Tu zapowěša so měšk. Na prawym předłohću je zaso pask z podobnej hočku, z kotrejž so měšk ze zwonkowneje strony zapřimnje, na čož je hercej móžno derje duć.

Tajka je měchawa. Wot njeje so kozoł („kósmaty“ kózoł, nic „góły“) jeno zwonkownje rozdźěla. Wulki měch mjenujcy je z wódrjeneho kózła a kosmy su wostajene. Horjeka při šijinej dźěrje, hdźež je přeběrawa zasadźena, je primitivna drjewjana podoba kózlaceje hłowy, čorna wobarbjena a město wočow z dwěmaj mosaznymaj hozdźikomaj wuhotowana. Do tyła pak staj ji zasadźenej dwaj zubaj, kotrajž mataj rohi woznamjenjeć. Wšo druhe je jenajke. Dudak ma drje dwaj měškaj za měchawu a za kózła, ale pišćele ma jene za wobaj nastrojej.

Hdyž dudak njepiska, ma dudy do jednotliwych dźělow rozłožene (tež pišćeli hodźitej so do mjeńšich dźělow rozebrać) a składźe wšitko kedźbnje do swětłobruneje rancy, kotruž na khribjeće nosy, dźe-li na piskanje. Hdyž ma piskać, wukładźe najprjedy, rozwaliwši wačok, kedźbnje jednotliwe dźěle a połoži je na podłohu; potom zestajuje pišćeli, přeběrawu a brumu, při čimž jej hnydom z wućehnjenjom abo powućehnjenjom hłosuje, dujo do njeju, potom zasadźi kózłej abo měchawje přeběrawu na tom městnje, hdźež měješe zwěrjo hłowu, brumu přičini k lěwej a měšk k prawej dźěrje. Potom wozmje na so pas a na prawu ruku mały pask, kotrejuž k duchanju z měškom trjeba; na to pozběhnje cyłe dudy, přećisnje brumu přez lěwe ramjo na khribjet, měšk pak najprjedy zapnje k pasej, kiž wokoło ćěła dźe, na čož hišće měšk přičini z hočku paska na prawej rucy. Měch (měchawa abo kozoł) wostanje tak dudakej na wutrobnu wisajo. Skónčnje přimnje z woběmaj rukomaj přeběrawu (z prawej horjeka, z lěwej deleka), na čož łohć praweje ruki žimać a powětr do měcha honić počina. W měše je wosebita zasuwa (při wusću měcha), kotraž so wotwěra, hdyž měšk powětr nutř duje, kotraž pak so sama zawěra, hdyž měšk nowy powětr do sebje srěba. Hdyž je měch połny, zapiska dudak.

Dudakowa hudźba je jara zajimawa. Dokelž ma nastrój jeno dwě pišćeli, je jeho hudźba dwojohłósna; bruma mjenujcy dawa na stajnosći jedyn hłuboki zynk, kontra f, a na přeběrawu piska so wšelaka a wjesoła melodija. Chcemy-li dudakowu hudźbu rozestajeć, chcemy-li ju prawje zrozymić, wostajmy na khwilu brumu a wobkedźbujmy jeno te zynki, kotrež z ćikotaceje přeběrawy słyšimy. Tu spóznawamy, zo, - runje jako huslerjo melodije w tej jednorej formje njereprodukuja, w kajkejž je lud spěwa, ale zo tute melodije bohaće a wšelako wudebjuja, - tež dudakowje tak činja a to hišće wjele bóle. Zrozymjenja dla je najlěpje dudakowu melodiju zapisać a rozłožić. Pytnjemy potom, zo je melodija tak jara zestajana, zo je lědma prěnjotna jednora melodija spóznać, kotraž so spěwa; spóznajemy, zo je to jara bohata variacija na cyle jednore thema. Zo so tuta variacija ćežko zapisuje, je jasne. To, zda so, je tež dotal serbskich zběraćelow narodnych pěsni zatrašało, čohoždla ani w jenej serbskej zběrcy dudakowsku hudźbu zapisanu njenamakamy. A to je runje ze škodu, dokelž je to jara zajimawa, kedźby hódna a powučaca melodija. Kotřiž so za to zajimuja, nadeńdu něšto wote mnje zapisanych přikładow dudaka Bole w „Nowej Zběrcy“. Tudy podam jeno krótki wułožk.

Přehladamy-li dudakowu variaciju a chcemy-li ju prawje rozsudźić, je trjeba, zo sebi wot dudaka tež přisłušnu pěseń zaspěwać damy, zo bychmy ju w tej formje zapisali a woboje přirunali. Widźimy potom jara jednore thema a jara zestajanu variaciju. W tutej póčnjemy najprjedy prěnjotne tony rozeznawać (kotrež su zhromadne ze spěwanej melodiju a su po prawom wjazawa mjez thematom a variaciju) wot dudakowych přidawkow, kotrež su prěnjotnu jednoru melodiju wudebiłe a do zestajaneje variacije přetworiłe.

Jasno je, zo budźemy wosebje tute přidawki rozsudźeć. Na tutom městnje njeje móžno wšě zhromadnje přepytować, rozsudźić a rozrjadować; přetož bjez přikładow by tajke rozsudźowanje mało wužitka měło, ale z najmjeńša něšto naspomnju. Někotre z tutych přidawkow spóznawamy hnydom za woprawdźite hudźbne wudebjenja, spóznawamy hnydom, zo maju melodije wudebjeć. Nimo tutych pak pytnjemy jenu wěc, kotraž so jara často pokazuje a wo tutej njechce so nam wěrić, zo by melodiju wudebjała; čini ju bóle zestajanu, ale wěsće nic krasnišu a zajimawšu, nawopak wostudlišu. Pytnjemy mjenujcy, zo dudak nimale pokóždym prěnjotnym tonje dominantu c přidawa, štož so wězo krasne mjenować njehodźi. A hdy bychmy melodiji kelkožkuli zapisali, hdy bychmy sebi wubrali kajkehožkuli dudaka, haj, hdy bychmy wobkedźbowali dudaka nic serbskeho, ałe na př. čěskeho abo pólskeho atd., spóznajemy, zo so tuta wěc wšudźom pokazuje a to runje tak husto jako pola serbskich dudakow. Tuž so přeswědčamy, zo ma pak dudak špatne krasočuće, chcyjo z tym stajnym wospjetowanjom tona c melodiju wudebjeć, abo pak ma tuto wospjetowanje někajki druhi zaměr. Tuto druhe je prawda. Wospjetowanje spomnjeneho tona c njedyrbi melodije wudebjeć, ale ma druhi nadawk. Čitaŕ so wćipnje praša: kajki? Wotmołwić njemóže so z krótka, z jenym słowom, dokelž so runje w tom potajnstwo dudakowskeje hudźby a jeje kuzłaŕskeje mocy khowa a dokelž sebi tuto wotmołwjenje předběžne wułoženje z někotrymi słowami žada.

Předstajmy sebi derje dudakowu hudźbu. Deleka we wulkej hłubinje klinči stajnje jedyn zynk, horjeka pak, we poměrnje khětro wulkej wysokosći, piska so melodija. Jasno je, kedźbujemy-li derje, zo z prěnja wulka zdalenosć dweju hłosow njeluboznu prózdnotu mjez woběmaj hłosomaj zawinuje a z druha, zo budźa tuteje prózdnoty dla dissonancy přejara wótrje klinčeć, kotrež postupowaca melodija a stajnje klinčacy samsny hłuboki ton tworitaj. Tute dissonancy drje so wotstronić njehodźa, ale móžno by było je přijimniše abo znajmjeńša znjesniše sčinić (wšak hudźba z cyła ze samych konsonanciji njewobstoji, ale woboje so wotměnja); -- ale k tomu by trjeba było třećeho hłosu, srjedźneho, kiž by spomnjenu prózdnotu wupjelnjał, z čimž bychu so dissonancije drje njewotstroniłe, ale jich wótre kromy bychu so zwotražałe, bychu so znjesne sčiniłe, haj samo lubozne. Ale z čim dostać třećeho hłosa, hdyž stej jeno dwě pišćeli? Dudakowje su spóznali, zo runje w tom ćežkota leži a zo móža jeno z pomocu třećeho hłosa tutón njedostatk swojeho piskanja wotstronić. Třećeho hłosa přidobyć bu nuzna - ale z dobom tež njemóžna wěc při jeno dwěmaj pišćelomaj. Kak sebi w tutej nuzy pomhać? To je hódańčko, wo kotrež by sebi někotryžkuli mudry podarmo hłowu łamał a kotrež su dudakowje - zbožownje rozhódali, ani zo bychu date wuměnjenje (jeno dwě pišćeli) přeměnili.

Čłowjeska powaha ma tu wosebitosć, zo wšitko po zmysłowych zaćišćach wotměrja a z tutych woprawdźitosć rozsudźa. Čłowjeska powaha pak je tež tajka, zo so ze zaćišćom spokoja a na woprawdźitosć njedźiwa. Přihladowaŕ w dźiwadle płaka pře mrějaceho rjeka, a njezadźěwa jemu ani z najmjeńša, zo tutón rjek, hdyž je lědma zawěšk spadnył, žiwy a strowy stanje, zo by so před připlacowacym přihladowaŕstwom z posměwkom pokłonił. Ludźo so ze zdaćom spokojuja, ale wono dyrbi dospołne być. A na tule čłowječu samownosć zepjera so to, z čimž su sebi dudakowje k třećemu hłosej dopomhali. Wědźachu, zo woprawdźi¬ teho třećeho hłosa dobyć njemóža, tohodla wotmyslichu sebi posłucharja ze zdanliwym třećim hłosom mylić.

Woni mjenujcy po skoro kóždym prěnjotnym tonje přidawaju ton c (dominantu); z tutym častym wospjetowanjom spomnjeneho tona nastawa dospołne akustiske mylenje, jako by tutón hłós stajnje klinčał, kaž ton f, kotryž bruma dawa. Z tym pak je zaćišć cyłeje dudakoweje hudźby tón, jako bychmy tři hłosy słyšeli. Z brumy klinči stajnje ton f, wyše klinči ton c, kiž z tonom f dominantu twori, a skónčnje słyšimy melodiju. Potajkim woprawdźe třihłósna hudźba!

Zo je tomu tak, jako sym tudy prajił, wo tom swědči to, zo kompositorowje, chcedźa-li dudakowsku hudźbu napodobnić, třihłósnje pisaju, kajkaž so tamna jeno zda. Dadźa mjenujcy deleka na stajnosći dwaj tonaj klinčeć, kotrajž dominantu tworitaj, a horjeka dadźa melodiju spěwać.

Potajkim je jasne, zo spomnjene wospjetowanje tona c aesthetiskeho zaměra nima, ale zo je jeho nadawk hudźbna lesć, akustiske mylenje: tuto wospjetowanje dyrbi zaćišć činić, jako by tutón ton bjez přetorhnjenja klinčał, abo jako bychmy tři hłosy na dobo słyšeli. A dyrbimy dodać, zo je tuto mylenje dudakam dospołnje so radźiło!

Nětk mam přiležnosć, to prajić, štož sym hižo podótknył, rěčo wo husličkach a jich zjednoćenju z dudami. Tuta zjednoćena hudźba je potajkim třihłósna a štyrihłósna: po woprawdźitosći třihłósna, ale po zaćišću słyšenja štyrihłósna. Z toho budźe zjawne, zo je tak złožena hudźba dudow a husličkow połnozwučna, nimo měry něžna, a přiličimy-li k tomu hišće wabjacu móc prěnjotnych serbskich rejowych hłosow, připóznaje kóždy, zo słyšenje tajkeje hudźby je woprawdźita radosć, dospołna zabawa, myslacemu hudźbnikej pak prawe powučenje. Je-li skónčnje posłuchaŕ čućiwy Słowjan, potom při wšěch tutych zaćišćach začuje tež wutrobne změrowanje a prawu radosć, runje tak tohodla, zo móže so wokřewić z čistymi płodami słowjanskeho hudźbneho ducha, z kotrymž so serbski lud wuznamjenja, jakož tohodla, zo je so tuta narodna hudźba dotal zdźeržała a z njeju tež jara zakładny dźěl słowjanskeho byća we łužiskim narodźe.

Zahorjeny posłuchaŕ, kotremuž je žadna přiležnosć popřata, zo móže so w tutych originalnych słowjanskich krasnosćach wokřewić, podćisnje so najprjedy wabjacej mocy, kotraž jeho wobkuzłuje a bjezdźak nastate zamyslenje zaćěrja. Posłuchaŕ sebi přemysluje: hdyž je tole jeno mały dźěl kulturneho dźěła najmjeńšeho ze słowjanskich narodow - a to dźěło, kotrež je prosty lud na polu wumjełstwa dokonjał - što hakle je dyrbjał genius wšoho stomilionoweho słowjanskeho naroda dokonjeć!? To dyrbi přemnoho być, dyrbja w tutych płodach drohokamjenje diamantoweho błyšća skhowane być, dyrbi to njepřehladna mnohota drohich pokładow być, kotrež su žadne z aesthetiskeho a wažne z kulturneho stejišća. A hdy by to wšitko z najmjeńša literarnje wukhowane, z najmjeńša do knihow zapisane a wopisane, hdy by to wšitko z najmjeńša na tuto njedospołne wašnje našim potomnikam skhowane było? Hdy by to wšo dokładnje rozsudźene było, zo by swět widźał, što je słowjanski lud krasneho wutworił, zo by so swět přepokazał, zo so nad čołom Słowjanstwa hwězda genia błyšći a zo je w njedótknjenych wutrobach słowjanskich narodow mnoho, přemnoho pokładow a parlow potajnje zakhowanych?

Zrudne je wotmołwjenje. W tom zaměru je Słowjanstwo dotal mało činiło. Štož zapisowanje wupłodow narodneho ducha (potajkim słowjanski narodopis) nastupa, dyrbimy wuznać, zo smy wjele zabyću přewostajili, a to, štož je so hač do našich časow wukhowało, njeje dołho hišće w knihach a w narodopisnych pomocnych srědkach złožene. A njeje-li so to stało, kak chcemy potom žadać, zo by wšo přepytane, rozsudźene a cuzbje na wobdźiwowanje předstajene było? Haj my Słowjenjo stojimy tak nizko, zo dla swojeho wosudneho cuzolubstwo a dla swojeje njenawědźitosće swoje samsne njeznajemy, potajkim tež nječesćimy a njelubujemy, ale za to nawopak k wšomu so kłonimy, štož nam druhe narody podawaju, ani njerozsudźejcy, je-li to dobre abo nic!

Zrudne to wobstojenja! Hdy skónčnje spóznajemy sebje samych? Hdy so nakazamy?

Nadźijejmy so, zo so skónčnje jónu tola stanje, ale prošmy Boha, zo by potom hižo pozdźe njebyło!


©Rafał Miśta - Dudziarstwo.pl 2025